Pri prechádzke zasneženou krajinou popod stromy s opadaným lístím, možno cestou na sánkovačku, často vysoko v korunách stromov, prekvapia a zaujmú veľké zelené gule. Akože tomu čudu v zime lístie neopadne? Je to strom, alebo je to krík? Čo to vlastne je? Je to imelo biele. Po latinsky Viscum album. Pomenovanie je odvodené od plodu, malej bielej lepkavej guličky – pabobule. Skúste ju chytiť medzi prsty a moje slová potvrdíte. Viscum/viscōsus – lepkavý, album/albus – biely.

Tento polo parazitický krík s drevnatou stonkou má neopadavé, kožovité žltozelené listy a na konároch hostiteľského stromu (najčastejšie topoľ, jabloň, dub) vytvára guľovité útvary. Za niekoľko desiatok rokov môžu dorásť až do priemeru 1 metra. Kvitne v marci až apríli malými nenápadnými kvietkami. Jeho stonka sa pravidelne vidlicovito rozvetvuje. Keďže je zelený, dokáže fotosyntézou získať časť látok potrebných pre svoj život. Na hostiteľskom strome je uchytené špeciálnymi korienkami – odborne haustóriami a vďaka nim získava druhú časť potrebných živín.

Veľa pokusov skončilo neúspechom, keď sa vedci pokúšali vyklíčiť semiačko imela inde, ako na vetvičke zo stromu. Je to naozaj veľmi jedinečná a záhadná drevina. Imelo sa so svojou tajomnosťou a životnou silou stalo neoddeliteľnou súčasťou ľudových povier a ceremoniálov. Určite poznáte rozprávky o Druidoch, kde zlatými kosákmi získavali cenné vetvičky z korún starých stromov.

Najvzácnejšie sú vetvičky darované. Vtedy podľa starých príbehov prinášajú šťastie.

AUTOR: Ing. Ladislav Bíro, Stredisko environmentálnej výchovy SAŽP Dropie,

text pripravený pre časopis Zornička